Pozrite si i ďalší program prehliadky ochotníckych divadiel:

Sobota 17.9. o 17.00 Divadlo Dino, Horná streda – Ticho lieči
Piatok 30.9. o 19.00 Divadlo B.Kaněry, Břeclav ČR – Veselé paničky
windsorské
Sobota 8.10. o 16.00 Spolok J.M.Hurbana, Hlboké – Truc na truc
Sobota 22. 10. o 16.00 – Lipovský výkvět, Lipov ČR – Psychoanalityk
Štvrtok 3.11. o 19.00 Divadlo Meteorit, BA – Snehová kráľovná
Štvrtok 17.11. o 19.00 Divadlo Svatopluk, Hodonín ČR– Ženitba
Sobota 10.12. o 17.00 Divadlo Commedia, Poprad – Sneh sa smial až padal
Štvrtok 15.12. Záhorácké divadlo, Senica – Osudy jedného vinára

Víkend Stanislava Štepku – 7. – 8. január 2012
Ochotnícke divadlo Popudinské Močidlany – Hra o láske
Divadlo na Strnisku – Konečná stanica
Divadlo Hlavina – Ako som vstúpil do seba
Radošinské naivné divadlo – Len tak prišli

Cestičkou vedúcou pozdĺž oboch brehov potoka, neskôr obľúbeného variantu rannej hygieny pri dvoch korýtkach za festivalovým plotom, naviedli nás plagáty až do stanového mestečka rozloženého na dvoch čistinkách v bezprostrednej blízkosti areálu. Obyvatelia strategicky vztýčených príbytkov mohli pohodlne sledovať dianie na alternatívnej scéne zo spacáku, ba možno aj bez platnej vstupenky, hoci z toho by som vari nikoho z prítomných nepodozrieval, lebo široká náruč usporiadateľov najväčšieho z rodinných festivalov nekladie potenciálnym záujemcom zbytočné prekážky v podobe premršteného vstupné, exkluzívnych predpredajov či siahodlhej hierarchii dodatočných poplatkov, pritom však nie za cenu vykradnutých stanov, čo sa nám dôverčivcom v nestrážených ležoviskách zavše stáva. Tentoraz sa nestalo. Asi sme si šikovne zvolili miesto na rozbitie tábora vedľa podobne nekonfliktne zmýšľajúcich besedníkov, ktorých celkovo pri našom príchode nebolo veľa, napriek tomu, že spoza plota k nám už doliehali tóny prvých kapiel. Napokon sa však trávnaté priestranstvo takmer do metra zaplnilo kopulkami víkendových nomádov.

Útulný areálik vraj po minulé roky býval priestrannejší, aby sa vošli zástupy celebrítchtivých návštevníkov, keďže však toto leto už pri letmom pohľade na zoznam účinkujúcich bolo jasné, že davový poslucháč môže do Tasova jedine zablúdiť a ani to by sa mu veľmi nepozdávalo, miesta na skákanie ubudlo, políhanie ostalo nedotknuté. Najmä toho druhého sme si užili nadostač a nazdávam sa, že nielen my. Rodinná atmosféra je totiž zvláštna vec. Alebo to možno vôbec nemá s rodinnou atmosférou nič spoločné, záleží na uhle pohľadu. Akokoľvek, za dva tri dni v Topoľovom hájiku som nezískal dojem, že som na hudobnom festivale, ako skôr na masovej opekačke. Rodinnej alebo kamarátskej. Dlho, predlho som premýšľal, či to tak má byť, či som dajaký zaprdený konzervatívec, ktorý si chodí na festivaly „počúvnuť hudbu“, čo, hrabnúc sebe aj iným do spomienok, asi úplne nie som, alebo som bol iba málo ožratý a to, priznajme si, som bol, alebo je všetko v poriadku a festival má byť predovšetkým o festivale, feérii festivite, fieste, feaste a všelijakých iných medzinárodných derivátoch latinského festus, teda veselý, rozradostený, samopašný. Samozrejme, neprišiel som na nič, môžem však potvrdiť, že utáranej bujarosti bolo najmä pri stánkoch s alkoholom požehnane. Beseda preto na sto percent. A bigbít?

Jeden z chvályhodných rozmerov tasovského festivalu je, že dáva priestor aj celkom neznámym interpretom, aby svoje posolstvo šírili ďalej než hlúčiku najvernejších obdivovateľov z rodnej viesky, čomu je potom podriadená aj dramaturgia hudobnej produkcie. Prezentovať sa môžu jednak vopred porotou vybrané početnejšie telesá, jednak individuálni pesničkári, ktorých in situ vyberajú priamo diváci v sobotu doobeda, teda v čase, keď sú schopní (o čomkoľvek) rozhodovať iba najodolnejší. Vďaka porote sme teda ako prvé zoskupenie videli v piatok podvečer rozjuchaných Hodonínčanov COLOR FLY a ešte pred nimi od stola s pivom znelo zvukovo nerozlíšiteľné ZRNÍ. Bigbíteček ako z Tasova. LENKA DUSILOVÁ náladu posunula k hojdavejším rytmom nočnej zábavy, preto sme sa odobrali na bratislavských THE UNIQUES nasať trochu elektroskákavej prozápadnej aktuálnosti, ktorej ešte vždy nerozumiem, ale učím sa. Bluesman PAUL LAMB a dubstepoví JAZZSTEPA mali byť asi vrcholmi piatkového večera a možno nimi aj boli, ale povedzte to chalanovi v okienku, ktorý začal dávať zľavy na rum. Ďalšie spomienky mám až zo soboty.

Vzhľadom na to, že sa rátame k odolnejším, hneď zrána sme si vypočuli songwriterov vrátane domácich, teda senických es v manžete zeleného lesíka, boli sme však príliš leniv unavení z večera, aby sme za nich hlasovali, preto tak ako minulý rok vyhrala MUCHA a za odmenu sa popoludní predstavila na hlavnom pódiu. Živelného, hoc aj trochu obohratého ZDEŇKA BÍNU sme do veľkej miery presedeli u držkovej na futbalovom štadióne, nadpriemerne ozvučení FRIDGE ASIDE akosi nevedeli nadviazať kontakt s publikom, NARAJAMA REVISITED hrala ako ozajstné navštívenie, kto má rád napumpované divožienky za bicími, vrelo odporúčam. Aj iným. LONGITAL všetkých usadil s predraženými langošmi na udupanú trávu v okolí hlavného stejdžu, bezkonkurenční DVA ma ohúrili aj na druhý raz, uvidíme, ako sa im povodí na tretí. Dozaista najväčším trhákom boli ČOKOVOKO na alternatívnej scéne, kde sa nedalo pohnúť, okolostojaci, nauchočujne ešte nepobozkaní múzami polyetylénovej brnianskej prostorekosti, išli od smiechu popukať, znalejší sa už iba usmievali pod nos. Ale nič to nemení na tom, že sa mi páčili najväčšmi, paradoxne preto, lebo to nebola beseda ani bigbít. Supergroup NERUDA asi vlažnejšie publikum v živote nevidelo, keby sa Rupert aj na hlavu staval, skákanie z neho nevydoluje. Potom a vo všetkých prestávkach predtým sme si už iba v rôznych stupňoch rozkvasenosti hoveli na rohožiach v kočovnej Čajovni a nasávali atmosféru rodinnosti, ktorá podľa tohtoročných skúseností je a podistým aj bude najväčšou devízou Besedy u Bigbítu. A dosť pomôže, keď do tej rodiny patríte.

Autor: themysteriousem

Foto: Kajo Krištofovič

Toľko úvod, a zároveň aj koniec štandardnej reportáže, nahliadnime do cestovateľského denníka:

štvrtok 28. júla, 7:38 Päťhodinový spánok po dôkladnej pivnej príprave z predošlého večera mi prerušil budík a potom aj otec. Vraj sa mám ísť nabaliť do kuchyne, on ešte skočí do obchodu po koňak. Uvažujem, čo mal na mysli tým nabalením (eine kleine nachtswurst), a idem si rozlepiť oči nad paru z varnej kanvice. Precitnem však z iného. Na kuchynskom stole sa vŕši hora výletových zásob. Nahliadnime do zoznamu: dvoje vreckovky, dva radlery, dva Corgone, štyri Mily, štyri kaiserky so salámou, šesť kuracích cigánskych, šesť rožkov so šunkou a dózu koláčov.

8:15 Otec sa s koňakom nevracia, pri rannom magazíne na Markíze začínam premýšľať, kedyže a odkiaľ ten autobus asi odchádza.

8:19 Otec nedvíha.

8:35 Končím s premýšľaním, utekám na štadión.

8:45 Pri otvorenom okienku fanshopu odolám ponuke kúpiť si poznávacie atribúty, slivke v nerezovom kalíšku nie. Necelá stovčička mladých v dresoch a starých s pupkami čaká v štrngajúcich hlúčikoch na autobusy. Prišla aj TV Sen, z Maldiniho zvedavo vykukujú kuchárky nad vajdlínom s neošúpanými zemiakmi, cez bránu ustavične jazdia autá a chodia ľudia. Toľký ruch by človek v štvrtok ráno na štadióne nečakal.

8:49 Sedím v buse pre široké vrstvy. V myjavskom a staršom. Zamestnanci OMS idú za nami síce v novšom, ale v trnafském!!! Za volantom sedí Vilo, jeho kolega Jano udeľuje pokyny, kým pivá prvých nedočkavcov už zvlažujú múr štadióna. Ja vás teda vítam… na ten futbal ideme… tí, čo sedýte v uličke, ty madlá dáte navrch takto… a takto zacvaknete. Prezenčka prebehla bez problémov, vonku stoja iba dvaja bezprizorní mládenci a čenčujú miesta s kolegami v OMbuSe. Ženy som napočítal celkovo tri, všetky so sprievodom. Zdá sa, že budem sedieť sám. Ty madlá hore… a zacvaknút. Záchod v autobuse je. Je suchý a nízkokapacitný. Takže nie je. Radšej teda vždy zastavíme (kritický pokyn celého výletu). Komu ty madlá nepojdu… zájden za vami.

9:09 Vyrážame. Za oknom smoklí, fans pripravujú v dvojsedadlách improvizované bary, rozdelené skupinky si obzerajú záchytné body na plánované časté presuny po autobuse, bezvolantový šofér Jano sa mení na vídžeja a spúšťa audiovizuálnu šou projekciou Románu pro muže. Neprezieravo a rozmaznane vzdychám, zavádzam do zvukovodov MEElec M9. Plejlist: Fugazi The Argument, The Streets The Hardest way to make an easy living, Velvet Underground VU, Arctic Monkeys Suck it and see. V polovici „Love is a laserquest“ sa mi vybije baterke a pôjde do tuhého, budem totiž musieť pokračovať šoférovým plejlistom: Zdeněk Troška Kameňák, Zdeněk Troška Kameňák 2, Zdeněk Troška Kameňák 3.

9:50 Plechovky Staropramenov za éčko z myjavskej cestovnej chladničky sa míňajú ako divé, takže na naliehanie najlepších odberateľov po necelej hodine cesty prvý raz stojíme. K močeniu patrí cigaretka, prestávka sa natiahne na desať minút. Po nastúpení do autobusu si mládenci okamžite kupujú ďalšie Staroprameny.

10:47 Sme v Rakúsku a po necelej hodine opäť stojíme na cikpauzu, šoféri zhasínajú motor. Vymočenci postávajú v jemnom mrholení pri autobuse a daktorí vybaľujú prvé chleby z alobalu (máme na to celý dopolodne). V dobrej spomienke na rannú návštevu v proviantnom raji vyťahujem radlera a rožky.

11:52 Znova stojíme (áno, po necelej hodine). Tentoraz už sa pivo ozvalo aj vo mne, preto prvý raz opúšťam bezpečie autobusu. Rastplatzy zrejme po celej krajine montovala jedna firma, lebo sme zastavili na prakticky identickom mieste ako minule. Hoci zariadenie vyzerá hi-tec, záchody sú zadarmo a nesmrdia, a šoféri už prv varovali čurifukov, že rakúska polícia nemá pochopenie pre pohyb vtáctva vo voľnej prírode,  červeno-modré pásiky chrbtami neohrozene lemujú vyhliadkové stolčeky riedko obsadené germánsky vyzerajúcimi rodinkami. Aby si nás náhodou s niekým nepoplietli, parkoviskom sa ozve burácavé SENICAAA! a náznaky pokrikov, v ktorých učení pokračujú vytrvalci aj v autobuse. Ostáva mi 7% batérie.

12:33 Salzburg 238 km. Arctic Monkeys „Piledriver waltz“. Predstava o tom, ako sa budem s cigou v kútiku úst svetácky obzerať vo výkladoch svetového dedičstva za miestnymi povaľačstvom spriaznenými dušami sa roztápa ako Mozartova guľa (Fürst, ber jedine Fürst) pri výduchu autobusového kúrenia.

12:38 V tejto chvíli mi skapala empétrojka.

12:44 Bezpečnostná prestávka. 30 min. Nálada vlažnie. Najspitejší pospali, polospití všetko vypili a neúspešne losujú, kto pôjde po ďalšie k pivá k vodičovi, ktorý v sebe musí tlmiť obchodníckeho ducha pod nevraživými pohľadmi umiernenejšej a staršej časti fanklubu (tí bez dresov tuším chcú ísť na futbal viac než tí s dresmi).

15:20 Dve hodiny bez prestávky! Prejavilo sa to tak, že sme dostihli autobus OMS. Sotva sme zaparkovali na pumpe a vyterigali sa von, zistili sme, že napriek deklarovanej privilegovanosti ani posádka prvého parníka nezaháľala. Eeeef-Kááááá! V priebehu niekoľkých sekúnd sa modročervenej húšťave podarilo znepriechodniť priechod z parkoviska k motorestu a výhľadu na jazero s plachetnicami (počkaj, nech sú z toho aj fotky). Rakúšanov v mercedesoch svrbí noha na plyne.

15:45 Odchod, Salzburg 45 km. Došla slivovica, došli Kameňáky, my…

16:23 Zastavujeme na prázdnom parkovisku pred futbalovým štadiónom Red Bull Salzburg. 420 km za 7 hodín. Po piatich búrkach, ktorými sme prešli, vychádza slnko.

16:25 Zachádza slnko. Čakáme na lístky.

16:40 Začína pršať a neprestane až do ôsmej. Čakáme na lístky. Už nie je ani koňak. Vraj.

17:04 Prichádzajú lístky. Leje. Na cestu emhádečkou z periférie do centra, vyhľadanie pivovaru, obhliadku pamätihodností, trochu toho vandalizmu a dopravu späť máme necelé dve hodiny. Utekáme sa v daždi skryť do vchodu na štadión a slovne si uľaviť.

17:10 Zisťujeme, že na štadióne čapujú iba nealko. Široko-ďaleko ani vidu po šenku. Intenzita uľavovania sa zvyšuje. Padne rozhodnutie utekať v daždi do obchodného centra vedľa IKEy cez diaľnicu a dať si pivo aspoň tam, bo bez čapáku by to bol veru nahovno výlet. V podjazde mávame na autobus so senickými futbalistami, kašlú na nás.

17:30 Pivo.

18:00 Pivo.

18:30 Cesta v daždi späť na štadión za zvyškom enklávy, bratwurstom, sekanou v kaiserke a nealkoholickým z plastu za 3,50. Futbalový stánok nemá jedinú chybičku – architektonické lusknutie jedným prstom. Len škoda toho ochranného protivzdušného pletiva v sektore hostí, lebo som pred zápasom nafasoval pokladničnú pásku a chcel si zabujačiť.

19:00 – 20:45 Tlak Salzburgu.

21:00 Zraz na parkovisku, kde stoja operatívne pripravené autobusy MHD pred domácich. Od Myjavčanov kupujeme posledné pivá, skalní menia šály, na dresy sú Rakušáci skúpi. Pamätnú štólu za pätnásť však predajú radi.
21:20 Odchod. Za volant sadá Jano, vídžejovania sa chytá Vilo a ťahá eso z rukáva. Jonathan Schwartz Snowboarďácká akademie (CSFD 34, IMDb 2,7). Prečo som ráno prepočúval baterku cez Román pro muže?

21:35 Zvážneli aj tí, čo sa smiali na Kameňákoch.

21:52 Zabijem Vila.

22:18 Doteraz som film iba počúval zvalený na prázdnom dvojsedadle, už sa však dvíham, lebo som pochopil, že ide o historickú udalosť a nič horšie v živote neuvidím.

22:50 Emir Kusturica Čierna mačka, biely kocúr. Autobus spí.

–:– Zastávka na pumpe dakde v Rakúsku. Ochrapčané hlasy si pri chladničke s džúsmi vymieňajú názory na Vilov filmový vkus.

–:– Posledná zastávka za Bratislavou.

03:30 Vystupujeme pri futbalovom štadióne. Bez hlasu, bez výhry, bez UNESCa, no aj napriek tomu v dobrej, div nie nostalgickej nálade. Lebo viete, kto bol v Salzburgu, toho už nepreští ani Zuckerberg.

Autor: themysteriousem

„Cieľom projektu, ktorý podporila Nadácia Život umělce, je nenápadné začlenenie umeleckých akcií do festivalového diania: mnohých akcií si ani nevšimnete, iné vás budú sprevádzať počas celého festivalu. Apollón príde a pozdraví vás. So známymi prehodí pár slov. S niekým ďalším sa zoznámi a pozve ho do svojho, pre mnohých tajomného sveta,“ hovorí kurátor programu Petr Valihrach.

Na tohtoročnom programe se podieľa napríklad Václav Peloušek a Ondřej Homola (inštalácia vynálezcu a multimediálneho umelca), Martin Forman (maliarska múza), Marek Dubec (maliarske vízie a kreácie), Oldřich Bystřický (inštalácia Ohrada/Zahrada), Hanka Oplatková a Pavla Motyčková (pavúčí happening), Miroslava Karlíková (alkoholtester a tvorba mapy opilosti náhodných dobrovoľníkov), Kateřina Olivová (video a performance), Tomáš Jeřela (autorské čítanie), Roman Klígl (autorské čítanie o pokoji v duši), Tomáš Vorálek (fotografie o hľadaní línie medzi svetlom a vyváženosťou farieb), Kateřina Turečková (dokumentárne video s návštevníkmi) alebo Petr Toman (hudobná fotografia). Súčasťou projektu bude i rad workshopov, detský kútik partnerského združenia Futra a netradičné súťaže.

Kompletný line-up nájdete na www.besedaubigbitu.cz/index.php/program/.

(90501.sk je mediálnym partnerom festivalu)

Festival ohlásil i niekoľko prekvapení. Medzi tie najväčšie patrí angažovanie tria nových moderátorov. Návštěvníkov poteší duo Alexandr Stankov (HaDivadlo) a Roman Blumaier (Městské divadlo Zlín), známe z aktuálneho projektu Komediomat. Tretím moderátorom bude strážnický fenomén Filip Chlud.

V hudobnom programe sa po drobných zmenách na poslednú chvíľu objavilo ešte niekoľko ďalších nováčikov. Nový pop-jazzový projekt Jindru Holubca s názvom Swarm Unit a originálni zvukoví remeslníci Jelly Belly z Košíc nahradia pôvodne avizované kapely Dioda Boy a Sounds Likes This, ktoré na festivale nakoniec nevystúpia. Tešiť sa môžete i na šušťákových intelektuálov Maso a Horňácký mužský pěvecký sbor z Velké nad Veličkou.

Aká tento rok Beseda vlastne bude? Dva dni, dve pódiá, priateľská atmosféra, sprievodný program, odvážna dramaturgia a mix žánrov bez predsudkov.

Veľkým lákadlom sú dve britské kapely, živelné bluesové zoskupenie Paul Lamb & the King Snakes a duo JazZsTepPa, ktoré oživuje hypnotické dubstepové rytmy svojej hudby hrou na bicie a trombón. Zástupcom pesničkárov bude Lenka Dusilová s kapelou, príde i alternatívne duo Dva či rockový projekt Romana Holého a Matěja Rupperta Neruda. Slovensko budú zastupovať Longital, či The Uniques, indierock s výrazným vokálom inšpirovaný 80. rokmi.

Viac informácií:

WEB: www.besedaubigbitu.cz

FACEBOOK: www.facebook.com/besedaubigbitu