Spomienka na koncert Polemicu a rozhovor s Bejzom
Ešte vo štvrtok 5. augusta sa konal koncert troch ska kapiel na senickom zimnom štadióne. Predstavili sa Fuera Fondo, Polemic a Fast Food Orchestra. Pre priaznivcov hopsavej hudby vcelku silná zostava, uznáte sami. Neprišlo ich však veľa. O tom, ako bolo, ste sa mohli už skôr presvedčiť z fotoreportu Marka Dudáša, konzervatívnym priaznivcom sprostredkovania zážitkov v textovej forme vyhovieme z technických príčin až dnes. V reportáži a rozhovore, ktorý pre 90501ku napísal John Doe.
Koncert naštartovala kapela Fuera Fondo, ktorá mala v prvej sekunde asi troch ľudí na parkete, ale hneď ako zaznela výzva, dav sa pohol a začal ruch, ktorý sprevádzal celú akciu. Formácia sa zastrešuje pod žáner ska-punk, čo bolo cítiť z hlasového prejavu speváka, ktorý by sa dal porovnávať s hocijakou punkovou nakladačkou. Gitary a bicie boli v niektorých sekciách patrične ostrešie, čo len ich smerovanie patrične podtrhávalo. Ak ich niekto pozná len z albumu Kráčajúc svetom, ktorý je po niekoľkých demo nahrávkach prvý oficiálne nahratý pod taktovkou producenta, asi sa čuduje. Osobný postreh je asi taký, že spevák sa musel viac „nadrapovať“, kvôli akustike nášho zimného štadiónu a s tým súvisiacej alchýmii nazvučovania. Počas ďalších kapiel sa zvuk o niečo zlepšoval a ako sa dalo očakávať kvalitatívne vyvrcholil pri poslednej kapele – ktorý bol Polemic. Pýtali sme sa organizátora, prečo si vybral práve tento priestor bolo, a odpovedal, že kvôli kapacite. Predpokladal, že príde viac ako 500 ľudí. No ako to býva v tomto kúsku sveta zvykom, nepriblížila sa. Prišlo 260 ľudí, čo pri faktoroch, ako sú deň, v ktorý sa koncert konal, hala, vstupné, či obdobie medzi festivalmi, je možno aj tak hojne (len pre porovnanie, v Sološnici, ktorá má 1559 obyvateľov, organizoval ten istý človek akciu podobného rázu, na ktorú prišlo podľa jeho slov o sto ľudí viac).
Druhá v poradí bola partička Fast Food Orchestra so svojim stálym hosťom, Dr. Karym (hosť vraj preto, lebo nechodí na skúšky). Okrem hosťa priniesli aj nášup anglicky spievaného veselého ska. Spôsob, akým sa na pódiu prezentovali, pôsobil uvoľnene a inak tomu nebolo ani pri rozhovore v hokejovej šatni, kde sa ako jediní nebáli priamo poukázať na nedostačujúcu kvalitu zvuku a indoor akciu v strede leta. Veľkú achilovku vytvorila kombinácia zlého zvuku a angličtiny. Veľa z textu nerozumel, a myslím, že to nebol len môj pocit. Posledná kapela, Polemic priniesla štandardne vystrúhanú šou, ktorá pritiahla snáď každého. Ponúkli pár nových vecí, ale aj staré klasiky. Viac sa dozviete v nasledujúcom rozhovore so spevákom a gitaristom Bejzom.
Rozhovor s Bejzom z Polemicu
Ako sa hralo?
Hralo sa výborne, publikum skvelo reagovalo. Trochu nás akusticky vyšokovala športová hala, keďže sme teraz zvyknutí na exteriérové hranie. Trocha nezvyk na letné obdobie. Akustika openairov je štandardná, kdežto interiéry sú vždy závislé od druhu sály. Športové haly sú vždy náročné. Odhliadnuc od akustickej anomálie sa hralo výborne, ľudia boli super a to je základ.
Za 20 rokov hrania sa musí publikum meniť, ako?
Stále sa rozširuje o nové mladé generácie. Keď som hral v Skalici, prišiel za mnou spolužiak z vysokej školy, ktorý si zobral spolužiačku. Prišli s urastenou, vnadnatou dámou. Potom z nich vypadlo, že je to ich dcéra. Teda chodia na koncerty moji spolužiaci a už aj ich deti. Teší nás, že aj mladí ľudia chápu náš message. Snáď chápu, že to berieme úprimne a moc sa nepretvarujeme.
Chodia aj starší ľudia, čo vás poznali už niekedy v 89-tom?
Starší chodia pomenej. Vidím to aj na sebe, pokiaľ idem na nejaký festival, už málokedy sám od seba. Mám ich do roka dosť, neviem si predstaviť chodiť na ďalšie. Nielen s Polemicom. Vidím na sebe, že nie som moc motivovaný, tobôž nie ľudia, ktorí sa hudbe nevenujú, majú svoje rodiny, svoje zamestnania, čo ich dosť vyciciava, nie ešte chodiť sa vyblázniť na nejaký Polemic. Nás zhliadnu občas, keď ich dotiahnu deti. Vtedy si koncert počúvne stará i nová generácia.
Ako zvládate koncertovanie? Predsa nie ste najmladší a stále fungujete s mladíckou energiou.
Je to o tom, že cez deň žijeme normálnym životom, večerný koncert je čerešnička na torte. Ideme sa vyblázniť, pozabávať. Eventuálne keď deň nedopadol pre niekoho najlepšie, tak o to viac si to ide užiť. Tak ako mladí ľudia majú cez deň školu, takisto je to aj u nás.
Čo je pre vás ska?
Pôvodne som poznal len anglické 2tone kapely, ktoré boli každá svojská, jedna bola viac do popu, jedna punkrockovejšia ako napríklad Specials. Potom bol english beat, kde sa raggamuffinovalo do punkrockových gitarových podkladov. To bol 79. ty rok a už vtedy sa mi tieto kapely páčili. Zrazu som zistil, že v Amerike sú kapely, kde nie je spevák, ale MC, ktorý rapuje, potom boli ďalšie ska-punkové kapely, fúzie s latinom, s írskou ľudovou hudbou. Dá sa fúzovať so všetkým možným a táto hudba to dokáže tolerovať a do seba nasať, lebo ona sama vznikla ako fúzia. Z Ameriky koncom 60-tych rokov prišli na Jamajku hudobné žánre ako R’n'B, Soul, Rock’n'Roll. Jamajčania, ktorý ich počúvali to nedokázali zahrať úplne presne ako americké kapely, ale zahrali to svojsky rytmicky, čo vyplývalo z ich ľudovej hudby mento a calypso. Vlasne skombinovali svoju ľudovú hudbu s rock’n'rollom, r’n'r, soulom a vzniklo ska.
Hej, ale čo to má s vami spoločné, čo je to pre vás?
Keď som bol tínedžer, tak som sa zbláznil do tejto muziky. To bolo niečo úprimné, kapely, čo sa na nič nehrali, všetky vznikli, ako má vzniknúť kapela v garáži, potom si to musí všetko odsrať od piky a po dlhých, dlhých rokoch dosiahne nejaký prvý album, alebo prvý úspech. Mali aj úprimné vystupovanie, to ma oslovilo ako mladého človeka a hlavne to bolo niečo iné. Keď som bol tínedžer všetci počúvali punkrock, heavy metal, ďalší boli depešáci, nie že by ma to vôbec neoslovovalo, ale stále som sa s tým úplné nestotožnil. Keď som objavil ska, respektíve môj brat, ktorý to počúval už niekoľko rokov, povedal som si toto je ono, to sa mi páči.
Teraz o inom, keď som sa niekedy v januári rozprával s Mikim hovoril, že chcete ísť inak na nový album… Trocha pritvrdiť. Ako sa to podarilo?
My sme spokojní, je to surovejšie, viac gitár. Aj filozoficky sme inak pristupovali k nahrávaniu. Píter s nami nemohol vycestovať do ostravského štúdia, kde sme robili podklady. Náš zvukár chcel nahrávať aj klávesy hneď, tým že tam neboli, sme sa snažili nalúskať čo najviac gitár, čím sme potom zistili, že už tam nie je potreba toľko klávesov ani toľko dychov. Nikdy predtým sme takto nenahrávali, aby boli gitary prvé, vždy a na koniec. Páči sa nám to. A s tým súvisí aj obal albumu (poznámka autora článku: gitara v ktorej je teplomer).
Na koncerte to nie je až tak poznať.
Ono sa nedá koncert urobiť až tak odlišne. Na koncerte sme vždy limitovaní počtom ľudí a počtom nástrojov. Na nahrávke sú gitary vrstvené. Ono to znie vždy inak.
Aké sú na album reakcie?
Myslím, že pozitívne. Vychádza v dobe, kde sa na ľudí valí toľko vecí, že keď vyjde nejaký album, ľudia už nereagujú, tak že by si išli hlavy porozbíjať, ale nemáme nejaké negatívne reakcie, čo nás teší. Berú piesne pozitívne, po pár dňoch si ich spievali na koncertoch. Doba je iná, keby taký album vyšiel pred desiatimi rokmi, ľudia aj média by reagovali inak. Teraz je miera internetu a všetkých možných zábaviek väčšia, ľudia si môžu vo virtuálnej realite hrať hry, ulietať si na iných halucináciách, ktoré pred desiatimi rokmi neboli. Hudba je len jedna z možností, ako sa odreagovať. Ale tešíme sa, ako sa album podaril.
Prvýkrát ste ho vydali digitálne.
Áno, bol to prvý experiment, uvažovali sme o tom už pred dvomi rokmi, ale nebola ešte možnosť. Ani album nebol dokončený. Potom T-Mobile a podobné spoločnosti začali vydávať digitálne, exkluzívne dva týždne voľne k stiahnutiu. Táto filozofia sa nám zapáčila, lebo sme zistili, že vydáme CD-čko a o dva týždne už je všade možne na stiahnutie. Bojovať s tým sa už nedá. Dali sme tomu voľný priebeh. Kto chce, nech si ho zadarmo oficiálne stiahne a kto chce, nech nám prispeje. A až potom vyšiel fyzický album.
Plány do budúcnosti?
Album nás dosť vyšťavil. Intenzívne sme na ňom pracovali tri roky. Dlho sme sa dokopávali k výberu pesničiek, ktoré pôjdu do finále, ktoré sa vydajú. Po piatich radových albumoch, lajvke a výberovke sme nechceli mať pocit, že toto sme už nahrávali. Dlho sme obohrávali nápady, každý mal právo povedať: „Mňa to už nebaví”. Niekto to povedal a nápad sme zrušili. Tak sme vyprodukovali aj tridsať nápadov a na albume ich je trinásť. Plány sú také, že chceme koncertovať. Na jeseň urobiť šnúru, akú sme mali pred vyše rokom so sponzorom Sony Ericsson, kde bude vlastný zvuk a svetlo, vo väčších kluboch a kulturákoch na Slovensku a v Česku.
Posledná otázka. Ako veľmi máte takéto rozhovory nacvičené?
Nemám ich nacvičené. Bol som zavolaný do moderátorskej školy na rozhovor, kde bolo asi osem mladých ľudí. Predtým tam boli všelijakí herci, speváci a raz ja. Bola zábava, tí ľudia mali odstup, lebo je to škola, do ktorej príde zrazu reálna osoba a treba ju vyspovedať. Potom som im povedal: „Väčšina z nás sú ľudia z mäsa a kostí, tak sa pýtajte. Ak sa opýtate moc nasprostastú otázku, dovolím si neodpovedať.” Nemám rád otázky, čo ste za kapelu, kedy ste vznikli, aké je vaše personálne obsadenie, vymenovať každé meno a kto na čom hrá.
Autor: John Doe
Foto: Marek Dudáš
